PRIX PRO PATRIA 2025
Ocenenie PRIX PRO PATRIA je výnimočný projekt propagácie objektov ľudovej architektúry hornej Nitry. Cieľom je zviditeľniť a morálne oceniť tých, ktorí sa z vlastného rozhodnutia rozhodli zachovať a obnoviť tradičnú architektúru na hornej Nitre. Vyhlasovateľom je Regionálne kultúrne centrum v Prievidzi. Autorom projektu je historik umenia Jozef Lenhart, ktorý zmapoval a spracoval históriu všetkých nominovaných domov.
Vo 4. ročníku boli nominované tri domy – Kľopke dom z Poruby, Humajov dom z Horných Vesteníc, Bugárov dom z Kanianky.
Odborná porota udelila hlavnú cenu Humajovmu domu z Horných Vesteníc.
Odborné texty pripravil Mgr. art Jozef Lenhart a podliehajú autorským právam.
Fotografie ocenených objektov je možné zverejniť len so súhlasom Regionálneho kultúrneho centra v Prievidzi.
KĽOPKE DOM - PORUBA
K stavebne najzaujímavejším objektom ľudového staviteľstva zachovaným v Porube i na hornej Nitre patrí tzv. Kľopke dom. Nachádza sa v najstaršej časti dediny, na severnej strane Hlavnej ulice, pod domovým číslom 12,
v jej niekdajšom historickom centre tvorenom dodnes zachovanými unikátnymi poschodovými sypárňami majetných sedliakov.
Najstaršia písomná zmienka o „hornom Kľopke dome“ pochádza z roku 1899, keď ho „právnym titulom kúpy“ nadobúda Jozef Mikula s manželkou. Pravdepodobne bol však dom postavený už okolo roku 1890. Ďalšie vlastnícke vzťahy k objektu sa až do roku 1984 týkajú rodiny Mikulovcov, keď dom kupuje Anton Hanko s manželkou Oktáviou ako víkendové bývanie pre rodinu. S nápadom kúpiť chátrajúci, opustený dom, sa stotožnila celá rodina a nadchnutí myšlienkou obnovy sa pustili do jeho záchrany. Motívom bolo romantické nadšenie a túžba vlastniť kúsok z histórie, ku ktorej pocitovo inklinovali.
Objekt v mimoriadne zlom technickom stave s nefunkčnými, rozpadávajúcimi sa hospodárskymi budovami následne prešiel v rokoch 1984 - 1990 prvou etapou obnovy, ktorá sa týkala jeho zobytnenia a zvýšenia užívateľského štandardu. V roku 2011 dochádza k rodinnému usporiadaniu majetkových vzťahov a výlučnými vlastníkmi Kľopke domu sa stáva rodina Jozefa Juríčka. Dom je však vybývaný a tak v rokoch 2014-2020 prechádza ďalšou revitalizáciou, ktorá pozitívne zhodnotila jeho pamiatkovú hodnotu. Tak, ako všetky staré porubské obydlia a hospodárske objekty, aj gazdovský Kľopke dom je postavený zo surovice/nepálenej tehly. Výnimočný je svojím netradičným riešením. Typologicky ide o poschodový komorový dom s krytým návratím/prejazdom, s komorou/sypárňou nad obytnou časťou a nad návratím. Rovnako riešené domy sa ešte v rokoch 1958 -1960 nachádzali v okolí Piešťan a Čachtíc. Tradične sa sypárne stavali mimo obytný dom ako samostatne stojace objekty. V prípade Kľopke domu ide o obytný jednotrakt, nad ktorým je dostavaná sypáreň/komora. Plošne nezaberá iba jeho pôdorysne vymedzenú plochu, ale komorové poschodie presahuje i nad návratie/prejazd, ktoré sa nachádza po pravej strane priečelia. Vstup do návratia je riešený polkruhovo zaklenutou bránou s dvojkrídlymi doskovými vrátami. Prechádza sa ním do hospodárskeho dvora a súčasne i na zalamované drevené schodisko vedúce do komôr na poschodí. Pristavaným návratím je dom zalomený do uhla, čím došlo k rozšíreniu jeho fasády. Hladké, monolitne riešené uličné priečelie, je na prízemí obytnej časti domu členené dvojicou okien, nad ktorými sú na poschodí excentricky, mimo hlavnú okennú os, umiestnené malé štvorhranné otvory zabezpečujúce osvetlenie a vetranie komôr. Obytný trakt domu je prekrytý sedlovou strechou. Pôdorysne sa člení na pitvor s kuchyňou, prednú izbu orientovanú do ulice a zadnú komoru, za ktorou jednostranne pokračovalo „stavanie“ do hĺbky dvora, tvorené hospodárskymi objektmi a maštaľami. Všetky horizontálne konštrukcie obytných priestorov domu, komôr i návratie sú prekryté trámovým stropom s doskovým záklopom. V obytnej časti je pôvodný podhľad stropu hladko omietnutý.
Obnova domu bola náročná. Bola vykonaná bez pamiatkového dohľadu a konzultačnej pomoci, pokojným, nedisharmonickým spôsobom. Jazyk obnovy, jeho výrazové prostriedky, boli zvolené v rámci vlastných poznatkov majiteľov. Tak, aby adaptácia zodpovedala novému užívaniu a súčasne rešpektovala i pamiatkové hodnoty domu, jeho starobylosť, aby sa dom zachoval vo svojej pôvodnej architektonickej podobe. Tam, kde to stupeň zachovania umožňoval, boli umelecko-remeselné prvky (interiérové dvere s obloženými verajami, nosné trámy stropov, murovaný sporák...) rešpektované a obnovené. Staré kastlové okná boli nahradené neproblematickou, kvalitnou tvarovou i materiálovou kópiou a doskové podhľady stropov upravené novým dreveným latovým podhľadom. Interiér prednej izby obohatili majitelia o originálne keramické secesné kachle.
Pre obnovu domu je príznačná vyváženosť zásahov, ktorú sa podarilo dosiahnuť medzi historickou autenticitou a súčasnou potrebou. Majitelia Kľopke domu a realizátori jeho obnovy dokázali nielen zachovať jeden z najstarších domov Porube a výnimočný relikt ľudového staviteľstva, ale sa aj postaviť proti realite, ktorá s tichým súhlasom samospráv likviduje historické prostredie našich miest.
BUGÁROV DOM - KANIANKA
Z domov patriacich k pôvodnej historickej a staršej zástavbe Kanianky sa už takmer nič nezachovalo. Buď ich nahradili novostavby, alebo zanikli v radikálnych stavebných úpravách. Prvé výraznejšie stavebné precitnutie konzervatívne žijúcej dediny prichádza až začiatkom 20.storočia, keď bol postavený kostolík v historizujúcom štýle. Ďalšie aktivity pokračujú od druhého desaťročia 20.storočia. Napriek pretrvávaniu tradičného života dochádza v dedine k výstavbe rodinných domov, ktoré svojím štýlom výrazne zasiahnu do obrazu nášho vidieka.
Pre staviteľstvo od druhého desaťročia 20.storočia a celého medzivojnového obdobia je ťažko nájsť pomenovanie, ktoré by dokázalo výstižne charakterizovať rôznorodosť štýlov a tvaroslovie architektúry tohto obdobia. Najčastejšie sa pre tieto stavby používa pojem moderná architektúra. Princípy modernej architektúry sa neobmedzili iba na metropolné prostredie, kde realizácie prominentných architektov dosiahli vrchol, ale dostali sa i na vidiek, kde moderna nadobudla špecifické lokálne zafarbenie. Posunula sa do dekoratívnejšej polohy, často inšpirovanej neoklasicizmom a geometrickou secesiou. Moderna znamenala nielen nový stavebný štýl diametrálne odlišný od konzervatívneho domáceho dedinského staviteľstva. So zmenou života sa mení i spôsob bývania, urbanizmus miest a v ich okrajových častiach vznikajú nové obytné štvrte s luxusnými rezidenciami, ktorých výstavbu podporuje i vláda svojimi dotačnými programami. V malomestskom, vidieckom prostredí začínajú projektovať a pracovať miestni stavitelia, ktorí si vytvárajú vlastný štýl moderny. Tam, kde nie je možnosť pracovať s úradne oprávneným staviteľom, navrhuje si dom stavebník a výstavbu rieši výstavbu svojpomocne. V súlade so svojou predstavou, pod vplyvom tvorby miestnych staviteľov (Anton Golman, Bojnice; Alojz Engliš, Prievidza...). Tak to bolo aj v prípade Bugárovho domu v Kanianke.
Bugárov dom z Kanianky je reprezentantom medzivojnových stavebných trendov. Bol postavený v modernistickom štýle, v intenciách novej estetiky proklamovanej viedenskou školou, ktorá presadila ahistorickú, jednoduchú, no vznešenú formu bývania. Stalo sa tak z rozhodnutia Cyrila Bugára. Hoci bol iba miestnym sedliakom, dokázal sa vymaniť z tradície a postaviť si moderný dom. Výstavba domu sa realizovala postupne, aditívnym priraďovaním obytných a hospodárskych objektov v rokoch 1931 až 1941. Napriek tomu vznikol homogénny, štýlovo a architektonicky jednotný celok. Exteriér domu má typické znaky vidieckej moderny, dispozične však zostáva poplatný tradícii. Riešený je ako jednotrakt, v ktorom sa spája trojpriestorová obytná časť
s hospodárskymi budovami. Charakterizuje ho jednouchá, ale vznešená forma panského bývania. Dom je situovaný mimo líniovej uličnej zástavby, na voľnej lánovej parcele, od cesty oddelený predzáhradkou na spôsob mestskej vilky. Osadením domu do svahu a zvýšeným podpivničením získala fasáda na monumentalite, čo sa premietlo aj do jej riešenia. Nad soklom vymurovaným z lomového kameňa sa dvíha hladko omietnutá fasáda s dvojicu okien prednej izby na úrovni prvého nadzemného podlažia. Fasáda je ukončená štítovým oknom polygonálneho tvaru, lemovaným plastickou, farebne zvýraznenou pásovou paspartou. Jednoducho riešená fasáda je v úrovni parapetu okien a nad oknami v celej svojej šírke delená horizontálne vedenou vystupujúcou rímsou. Dom je v celej dĺžke, i s hospodárskymi budovami, prekrytý sedlovou strechou, nad fasádou ukončenou polvalbou.
V päťdesiatych rokoch 20. storočia došlo k ďalším stavebným úpravám domu. Pribudla prístavba verandy s dvomi vstupmi, ktorá stavebne a štýlovo optimálne splynula so staršou stavbou. Toto riešenie umožnilo zmenu pôvodnej dispozície, zvýšiť počet obytných miestností i komfort bývania. Okrem pôvodnej prednej izby dom získal krytý vstup, chodbu so sociálnym zariadením a kuchyňu so zadnou izbou, ktorá vznikla na mieste bývalej komory.
Tretia generálna obnova sa uskutočnila v roku 2011, pravnukom Jurajom Pekárom. Prednosťou týchto stavebných úprav je citlivé reagovanie na rodový majetok a zhodnotenie autentických detailov, ktoré sa systematicky obnovovali a priebežne zachovávali. Dom si tak po tri generácie Bugárovcov, ktoré dom kontinuálne vlastnia, dokázal zachovať génius loci a svoju historicitu. Historickú hodnotu majú špecifické architektonické detaily, ako je strop s priamou tehlovou klenbou v bývalej maštali, priznanie trámového stropu s dreveným záklopom niekdajšej komory, kastlovéšpaletové zdvojené okná, kazetové dvere, závesné pánty, zámkové mosadzné štítky a kľučky... Bugárov dom žije už takmer sto rokov životom svojho staviteľa a modernou, ktorú vniesol do dedinského prostredia. Je jedinečným svedectvom o stavebnom vývoji nášho vidieka a historickou stopou minulosti zachovanou v Kanianke.
HORNÉ VESTENICE - HUMAJOV DOM
V okrajovej časti Horných Vesteníc mimo historického jadra dediny sa nachádza dom, ktorý sa svojím architektonickým riešením a štýlovým dekoratívnym priečelím výrazne líši od okolitej zástavby. Dodnes si zachoval svoj historický vzhľad a ozdobným priečelím púta pozornosť.
Podľa údajov súčasných vlastníkov dom postavil ich pradedo Jozef Humaj v roku 1929. Typologicky ide o import tzv. panónskeho domu s dvorovým portikom/gánkom, ktorý sa na hornú Nitru dostal z južných oblastí Slovenska - Tekova, Hontu a okolia Krupiny. Na území horného Ponitria je zastúpený dosť výnimočne. Domy s dvorovým portikom k nám prenikli až v medzivojnovom období a radia sa do skupiny tzv. amerikánskych, moderných domov. Ide o zjednodušenú formu portika, ktorého princíp siaha až do obdobia antiky, keď boli rímske vily z vnútornej strany dvora sprevádzané stĺpovou alebo pilierovou kolonádou. Bol to najtypickejší tvarový a architektonický prvok rímskej architektúry, ktorý sa kontinuálne udržal v podunajskej provincii aj po rozpade impéria. V období renesancie nadobudol na území dnešného Maďarska a južného Slovenska lokálnu formu, z ktorej v období klasicizmu vznikla otvorená portiková chodba – gánok s murovanými a u ľudových stavieb aj s drevenými piliermi. Na prelome 19. a 20. storočia sa stal pilierový gánok organickým doplnkom vnútrodvorovej štruktúry ľudového domu, pripojil sa k jeho bloku a vytvoril s ním pôsobivý, harmonicky usporiadaný dispozičný celok.
Humajov dom je postavený z nepálenej tehly. Za priečelím obytnej časti orientovanej dvojicou okien do ulice pokračujú v pozdĺžnej osi do dvora ďalšie obytné priestory s gánkovou chodbou a hospodárske objekty. Dom je prekrytý sedlovou strechou, nad fasádou prechádza do plnej valby. Fasáda je bohato zdobená v neoklasicistickom štýle žliabkovanými pilastrami, kvadratickými kazetami a iným dekoratívnym tvaroslovím. Po ľavej strane je priečelie rozšírené o murovaný osobný vstup, ktorým sa vchádza do dvora a gánku. Gazdovskú usadlosť kompozične dotvára obydlie paholka. Prízemný, jednopriestorový blokový objekt s murovaným štítom a sedlovou strechou stojí oproti domu, s ktorým ho spája rozmerná brána a uzatvára sa hospodársky dvor.
Po roku 1993 prestalo byť gazdovstvo obývané a fyzický stav murovaných objektov sa začal rapídne zhoršovať. Vzlínajúce vlhko a poškodená strecha spôsobili prehnitie podláh, stropov, zničenie omietok. Murivo začalo degradovať a v objektoch sa objavili hĺbkové praskliny. Hoci šlo o havarijný stav, rozhodli sa potomkovia dom zachrániť, zveľadiť a vrátiť mu jeho historickú podobu. V rokoch 1998 - 2001 prešiel dom zásadnou, no citlivou obnovou. Zachovali sa všetky pôvodné, do interiéru integrované remeselné prvky riešené v štýle ľudovej geometrickej secesie. Prítomná je v tvare, členení, dekorovaní i v mechanizme kastlových okien, v skladacích kazetových okeniciach a v presklených dverách s typickým štvorcovým rastrom, ktorých výplň tvorí mrazené matové sklo a diferencovane použité farebné „tabličky“. Interiér si zachoval dobovú atmosféru, štýl a módnu, postsecestnú vidiecku estetiku. Nefunkčné a rozpadávajúce sa hospodárske objekty nahradila novostavba, ktorá pôdorysne a rozmermi rešpektovala odstránené stavby. Stala sa organickým pokračovaním dispozície obytnej časti starého domu. Nový interiér je zastropený v duchu riešenia zaniknutých objektov trámovým stropom s doskovým záklopom s dreveným schodiskom vedúcim do zobytneného podkrovia.
Haťapkov dom, hoci nie je pamiatkovým objektom, je ojedinelým príkladom, ako sa dá využiť a preniesť potenciál starých domov do súčasnosti. Je jediný, ktorý plnohodnotne zachováva a predstavuje vývoj ľudového staviteľstva na našom vidieku v medzivojnovom období a poukazuje na jeho výnimočnú, no nepovšimnutú hodnotu. Pre obnovu domu je príznačná vyváženosť zásahov, ktorú sa podarilo vlastníkovi dosiahnuť medzi historickou autenticitou a súčasnou potrebou.
