Rok 2023

PRIX PRO PATRIA 2023

V 2. ročníku boli nominované tri domy z pravnianskej doliny – Šimov dom z Nedožier-Brezian, Polónyiho dom z Vyšehradného a Ševčíkov dom z Kľačna. Odborná porota udelila hlavnú cenu Ševčíkovmu domu z Kľačna.

Okrem výstavy s popismi a fotografiami jednotlivých domov sa autor projektu Jozef Lenhart zameral aj na pripomenutie si 150. výročia Svetovej výstavy vo Viedni, na ktorej sa v čase Rakúska-Uhorska, po prvýkrát vôbec, vystavoval aj slovenský dom. Zaujímavosťou je, že to bol práve dom z Kľačna / Gajdľa. Vďaka tejto výstave sa začali písať dejiny slovenskej etnografie. 

ŠEVČÍKOV DOM

KĽAČNO

Historická zástavba starého Kľačna/Gajdľa predstavuje v slovenskom ľudovom staviteľstve čosi nevídané. Gajdľanský poschodový zrubový dom s pavlačou reprezentoval totiž Horné Uhorsko/Slovensko na svetovej výstave konanej v roku 1873 vo Viedni. Z hľadiska vývoja ľudového obydlia predstavoval v danej dobe najvyvinutejšiu formu tradičného bývania v karpatskom oblúku starého Uhorska. Nešlo o bežné obydlie miestneho sedliaka, ale o viacgeneračný dom bohatého gazdu. Aj v samotnej dedine bol skôr solitérnou a výnimočnou stavbou. Jeho existenciu nám už dnes dokladá iba dobová dokumentácia a fotografie zástavby dediny z päťdesiatych rokov 20. storočia.

Zástavbu Kľačna pôvodne tvorili prízemné zrubové domy slovenského typu postavené na pozdĺžnych parcelách, s uzavretými hospodárskymi dvormi a fasádou orientovanou do ulice.  V tridsiatych rokoch 20. storočia bola až dovtedy homogénna, typovo súrodá zástavba narušené murovanými, tzv. amerikánskymi domami, ktoré si stavali so zárobkov navrátilci z cudziny. Aj tie sa už v pôvodnom riešení, so štýlovou slohovou výzdobou priečelia nezachovali a postupne zanikli v devastačných prestavbách.

Do portfólia tradičného ľudového staviteľstva na hornej Nitre určite patrí doposiaľ zachovaný a kontinuálne obývaný zrubový dom z Kľačna. Stojí mimo centra dediny, osamote, v ovocnom sade. Podľa datovania na stropnej hrade si ho v roku 1901 údajne postavil miestny gazda Ševčík. Bližšie okolnosti z dávnej histórie domu sú zatiaľ veľmi strohé.

V období druhej svetovej vojny dom obývali dve sestry. Jeho poslednou priamou vlastníčkou  bola vdova, pani Anna Benkovičová, rod. Ševčíková, od ktorej ho v roku 2007 kúpili súčasní vlastníci.

Hoci dnes má dom viac ako sto rokov, vďaka zvýšenej starostlivosti pána Benkoviča sa zachoval vo veľmi dobrom stave a vo svojej autentickej podobe z čias postavenia, čo z neho robí unikátnu stavbu. Neskoršie nároky vyvolané požiadavkami na zvýšenie komfortu bývania boli vykonané mimoriadne citlivo, bez deštruktívneho zásahu do hmotnej substancie domu, v dôsledku čoho Benkovičova prístavba krytého podstrešia, „gángu“, nepôsobí rušivo. Ale štýlovo i materiálovo korešponduje s objektom. Rovnako invenčne a originálne dokázal ostatný majiteľ domu vyriešiť i situovanie hygienického zariadenia, ktoré umiestnil do samostatne stojacich hospodárskych objektov nachádzajúcich sa v tesnej blízkosti obydlia, pričom zachoval ich pôvodný vzhľad.

Osamote stojaci zrubový dom v slivkovom sade, dozdobený bielymi linkami konzervujúcimi vápenným náterom upchávky v medzitrámových škárach, pôsobí romanticky a autenticky zároveň. Rovnakou atmosférou dýcha i jeho dvojpriestorový interiér, ktorého sa účelové úpravy sa dotkli len minimálne.

Vstupnou miestnosťou do domu je obytná kuchyňa s pôvodným murovaným sporákom, z ktorej sa prechádza do prednej, parádnej izby, kde sa odohrával denný život a súčasne slúžila v chladných mesiacoch i na spanie detí a starších členov rodiny. Osvetlenie zabezpečuje dvojica skriňových okien na fasáde. Oba priestory sú zastropené trámovými stropmi s doskovým záklopom.

Dnes Ševčíkov dom patrí k piatim zachovaným a ešte stojacim zrubovým stavbám v Kľačne. Niektoré z nich sú opatrované s úctou k dedičstvu a histórii svojho rodu, iné postupne pre nezáujem zanikajú, hoci sú významnými pamiatkami obce a ich zachovanie má pre región hornej Nitry veľký kultúrno-spoločenský význam. Stoja in situ, v pôvodnom prostredí a majú veľkú výpovednú a informačnú hodnotu pre dejiny ľudového staviteľstva na Slovensku. Sú autentickým dokladom života a bývania pôvodného obyvateľstva v etnicky zmiešanom prostredí.

POLÓNYIHO DOM

NITRIANSKE PRAVNO - VYŠEHRADNÉ

Na hornom konci kedysi samostatnej dedinky Vyšehradné (kedysi Majzel, Beneschhau, dnes súčasť Nitrianskeho Pravna), v lokalite nazývanej v miestnom nemeckom nárečí „pom Po:´n Joka“ si v druhej polovici 19. storočia postavil miestny gazda Palónyi svoju hospodársku usadlosť. Odťažito, mimo intravilánu údolnej dediny, v ktorej mal rodové gazdovstvo - „Erbegut“. V priestore zabratého územia postupne spolu s hospodárskymi stavbami pribudli aj čeľadnícke domky. Boli to jednoduché, dvojpriestorové prízemné obytné objekty, za ktoré sa radili hospodárske budovy – komora a maštaľ, spojené s domom do jedného celku sedlovou strechou. Typologicky a dispozične ide o archaický typ tzv. slovenského domu, ako ho poznáme zo zrubových stavieb. Pozostával zo siene s čiernou kuchyňou a prednej izby. Hoci neoddeliteľnou súčasťou domu bola komora, nebola s obytnou časťou prepojená dvermi, ale vstupovalo sa do nej samostatne z dvora. Obytné a hospodárske budovy na gazdovstve „pom Po:´n Joka“ boli vystavené z nepálenej tehly na kamennej podmurovke. Najstarším zachovaným domom  v tejto lokalite je objekt známy ako „pom Šmicajer Rudo“. Pochádza z roku 1890 a názov dostal podľa vlastníka, ktorý patril do rodiny Polónyiovcov.

K prvej stavebnej úprave domu došlo v roku 1936, kedy bola komora tvoriaca jeho organickú súčasť  adaptovaná na bývanie a prepojená s obytnou časťou domu. Súčasne bola zrušená čierna kuchyňa a otvorené ohnisko s čeľusťami, cez ktoré sa vykurovala kachľová pec v prednej izbe. Nahradil ju murovaný sporák. Čeľuste z otvoreného ohniska sa dodnes v kuchyni zachovali a slúžia pôvodnému účelu na vyhrievanie keramických kachlí. Počas prestavby sa zväčšil rozmer pôvodných okenných otvorov, do ktorých boli osadené nové skriňové okná, typologicky zodpovedajúce požiadavkám doby. Dom dostal novú hladkú fasádu a okolo okien bolo v omietke vytiahnuté plastické pásové rámovanie zavŕšené klinom. Súčasne pôvodnú, pravdepodobne šindľovú krytinu, nahradil eternit. V roku 1979 sa už „pom Šmicajer“ dom nachádzal v schátranom strave. Bol neobývaný, bez keramickej kachľovej pece, ale ešte so zachovanými remeselnými prvkami dotvárajúcimi jeho interiér, trámovými stropmi, okennými výplňami a pôvodnými presklenými dvermi z tridsiatych rokov 20.storočia. Pred zánikom dožívajúci storočný domček zachránil nový majiteľ, ktorý ho odkúpil od dedičov po pôvodnom stavebníkovi do osobného vlastníctva a začal s jeho postupnou obnovou. Dom mal slúžiť na rekreačné účely rodiny a víkendové pobyty.

Obnova sa uskutočnila v dvoch fázach. V prvej bol objekt stavebne stabilizovaný a obnovila sa vitálna funkcia domu tak, aby bol schopný užívania. V prednej izbe bola nahradená odcudzená kachľová pec historickou kachľovou pecou, ktorú majiteľ zakúpil a previezol z Ráztočna. Citlivou obnovou interiéru a exteriéru domu sa podarilo novým vlastníkom prinavrátiť objektu atmosféru zašlých čias a zachovať ďalší, dnes už ojedinelý relikt z pôvodnej stavebnej histórie Vyšehradného a hornej Nitry.V druhej etape prebehla adaptácia hospodárskych častí domu na obytné účely a vytvorili sa možnosti pre inštalovanie hygienického zariadenia, čím sa zvýšil komfort bývania. Obnova domu bola vykonaná citlivo, so zmyslom pre štýl ľudovej stavby a zachovanie jej autentických konštrukčných, architektonických a umelecko-remeselných detailov.

Majitelia nezmenili starý dom na chalupu, ale aj po vykonaní nevyhnutných adaptačných prác dom naďalej zostal domom, ktorý nesie v sebe odkaz  minulosti a informáciu o niekdajšej bytovej kultúre našich predkov s presahom do budúcnosti. 

ŠIMOV DOM
NEDOŽERY-BREZANY

Pôvodná historická zástavba Nedožier patrila v rámci Slovenska k unikátnym príkladom lokálneho ľudového staviteľstva. Svojimi poschodovými komorami/sypárňami s predstaveným, architektonicky riešeným výpustkom nad vchodom, vzbudzovala pozornosť etnológov i pamiatkarov, za čo bola časť dediny v minulosti vyhlásená za štátom chránenú pamiatkovú zónu. Žiaľ, dnes sa už z tejto  uličnej zástavby nezachoval ani jeden objekt.

V súčasnom, stavebne hybridnom obraze dediny, totálne popierajúcom jej historickú minulosť, zaujme ešte niekoľko zachovaných poschodových a prízemných domov z druhej polovice 19.storočia a z dvadsiatych rokoch 20.storočia (dnes v štádiu nevhodných stavebných úprav).

Z pôvodnej, aj keď nie archetypálnej zástavby dediny, sa v nezmenenej podobe zachoval tzv. Šimov dom, ktorý vzbudzuje pozornosť bohatou plastickou výzdobou priečelia. 

Dom si v roku 1930  postavil miestny, vtedy štyridsaťročný murársky majster Jozef Šimo (1889-1960?). Svojím architektonickým riešením je to vilka mestského typu. Okázalo reprezentuje majiteľa i stavebníka súčasne, ktorý bol viac ako iba hospodár. Hoci sám pôsobil nielen ako stavebník, ale aj ako projektant, pri dnešnej úrovni poznania ešte nie je možné s istotou potvrdiť či je aj autorom projektu vlastného domu/vilky. Výkresová dokumentácia, ktorá sa zachovala v rodine potomkov pána Šima, potvrdzuje iba projektovanie a výstavbu sedliackych prízemných domov s jednoduchou, plasticky riešenou fasádou. Vlastné projekty realizoval v širokom okruhu Nedožier, v dedinách pravnianskej i handlovskej doliny, predovšetkým po roku 1938.

Šimova vila v Nedožeroch je v našom prostredí slohovo vyzretou stavbou. Jej riešenie je poznačené doznievaním geometrickej secesie a nástupom aktuálneho art deca. V regióne hornej Nitry sa podobne riešená, štýlovo čistá vila nezachovala a zrejme ani nebola postavená.

Na jednoduchom, ale funkčnom pôdoryse vilky bola na zvýšenom prvom nadzemnom podlaží naprojektovaná obytná časť domu. Pozostáva z chodby spájajúcej veľkoplošné, prechodné miestnosti – kuchyňu a dve izby. Na poschodie domu sa vstupuje otvoreným, exteriérovým schodiskom.  

Výzdoba hlavnej fasády domu poukazuje na rozhľadenosť projektanta, jeho dobré zorientovanie sa v módnych smeroch a znalosť tvorby dnes prominentného architekta Josefa Hoffmanna (1870-1957), pre ktorého je príznačné využívanie kvadrantu ako základného dekoratívneho prvku v architektúre i v umelecko-remeselnej produkcii.

Šimov dom/vila je typickým príkladom Gesamtkunstwerku – diela vytvoreného v jednom výtvarnom štýle a slohovom názore. Dokladá to zachované, autentické  interiérové vybavenie domu, ktoré tvorí unikátna cementová dlažba s vylievaným geometrickým ornamentom v štýle art deca, atypické post secesné obloženie dvier s dvojkrídlymi kazetovými krídlami i autentické dobové zámkové štítky s kľučkami.

Z pôvodného stavebného zámeru vilky dodnes zostala v neporušenom stave a v nezmenenej podobe iba jej obytná časť. Hospodárske objekty (letná kuchyňa s varným kotlom na lekvár, maštaľ a stodola), ktoré tvorili jeho zázemie, boli pre nefunkčnosť a schátraný stav postupne eliminované.

Stavebná obnova vily, napriek tomu že nie je evidovaná ako pamätihodnosť, bola vykonaná citlivo, s rešpektom k jej slohovému zadefinovaniu a stupňu zachovania umelecko-remeselných prvkov. V prípadoch, kde bola nevyhnutná výmena (vstupné dvere, okná) bolo tvaroslovie originálu rešpektované v kópii.

Šimov dom zodpovedá svojim riešením mestskej vilke solventného majiteľa. Situovaný je mimo uličnú líniu zástavby, pôvodne v zadnej časti parcely, čím vznikol priestor na predzáhradku, dnes čiastočne zabratú pod ulicu Kamenný chodníček. 

SVETOVÁ VÝSTAVA VIEDEŇ 1873

Pred 150 rokmi, v roku 1873, sa konala vo Viedni grandiózna svetová výstava, ktorá mala osláviť habsburskú monarchiu, prezentovať jej silu i slávu a významom predbehnúť predchádzajúce svetové podujatia, ktoré sa uskutočnili v Londýne a v Paríži.

Miestom výstavy sa stal areál Prátra, Viedenčanmi obľúbené miesto oddychu a zábavy. Pre potreby výstavného podujatia bola jeho plocha zväčšená o obrovské voľné územie niekdajších poľovných revírov Habsburgovcov, s ktorými zábavný park hraničil.

Výstavu otvoril cisár František Jozef a navštívil ju 48-krát, čím zviditeľnil takmer 53 000 vystavovateľov. Symbolom výstavy a ústrednou stavbou výstavného areálu bola gigantická, reprezentačná rotunda, na ktorej vrchole žiarila kópia cisárskej koruny z pozláteného tepaného železa. Prekrývala ju v tom  čase najväčšia kupola na svete, ktorej konštrukcia bola technickým zázrakom. K nej sa pripájali obrovské galérie a haly, v ktorých prezentovalo svoje výrobky viac ako 1000 vystavovateľov. V areáli výstaviska bolo vybudovaných 200 veľkorozmerných hál a pavilónov pre 35 zúčastnených národov, ktoré sa predstavili v objektoch postavených v historizujúcom štýle, alebo svojimi typickými stavbami vytvorenými v národnom štýle. Tie boli umiestnené na trávnatých plochách medzi stromami a fontánami, ktoré rozdeľovali výstavisko a dotvárali areál osvetlený plynovými lampami.

Horné Uhorsko reprezentoval SLOVENSKÝ SEDLIACKY DOM Z GAJDĽA/KĽAČNA. V dobových propagačných a informačných materiáloch uvádzaný aj ako nemecký dom z Horného Uhorska. Na mape výstavného areálu je umiestnenie gajdľanského viacgeneračného zrubového poschodového domu označené číslom 16 a uvedený pod názvom Slowakische Bauerhaus. Bolo to vôbec po prvý raz v dejinách, keď slovenské etnikum žijúce viac menej v anonymite v Uhorsku, dostalo príležitosť predstaviť sa svetu vlastnou tradičnou kultúrou zhmotnenou v architektúre svojho obydlia. A to práve domom z hornej Nitry, z najsevernejšej časti niekdajšej, historicky najstaršej Nitrianskej župy, z etnicky zmiešaného územia, dnes známeho ako Hauerland. Dom z Gajdľa predstavený na výstave bol vernou rekonštrukciou starého historického objektu, ktorý sa nachádzal v Kľačne a pre potreby výstavy ho vo Viedni postavili tesári z Tužiny.   

Prezentáciou gajdľanského domu na svetovej výstave vo Viedni sa pred 150 rokmi položil základný kameň slovenskej etnológie. Novej vednej disciplíny, ktorej hlavnou témou sa stalo odhaľovanie jedinečnosti tradičnej materiálnej a duchovnej podstaty ľudovej kultúry.

Dom z Gajdľa uvidelo a spoznalo počas trvania svetovej výstavy viac ako 8 miliónov návštevníkov z celého sveta. Dnes o ňom a tejto jedinečnej udalosti takmer nikto nevie. Hoci šlo o typovo výnimočný dom, ktorý patrí k architektonicky a formálne najreprezentatívnejším stavbám v našom ľudovom staviteľstve, nezachoval sa ani v jedinom exemplári.   

Svetová výstava vo Viedni urobila z Rakúska centrum civilizovaného sveta. Bola to veľkolepá inscenácia prebudenia priemyslu, prehliadka techniky, remesiel, umenia a životného štýlu národov, ktoré sa zúčastnili na viedenskej svetovej výstave. Prispela k otvoreniu nových trhov a vytvorila podmienky pre nadviazanie nových obchodných vzťahov so zámorskými krajinami i ďalekým východom.   

Očakávalo sa, že veľkoryso navrhnuté a riešené svetové výstavné podujatie, ktoré stálo cisársku pokladnicu 16 miliónov zlatých, navštívi počas päťmesačného trvania 25 miliónov ľudí a vložené investície sa monarchii vrátia. Nestalo sa tak. Dôvodom „neúspechu“ bolo mimoriadne zlé počasie a cholera, ktorá nečakane zachvátila Viedeň. Iba 8 miliónov návštevníkov sa prišlo pozrieť na to, aké novinky môže ponúknuť „civilizovaný svet“ v oblasti technických a ekonomických inovácií v priemysle i poľnohospodárstve, v baníctve, v strojárstve, vo vzdelávaní, umení, umeleckých remeslách a architektúre.      

A čím ešte zaujala svetová výstava konaná vo Viedni v roku 1873 svojich návštevníkov?
Boli to patentované záchody nainštalované anglickou spoločnosťou. Novinka, ktorá ohromila nielen Viedenčanov, ale pokrokovo zasiahla do života ľudí na celom svete a stala sa trvalou súčasťou komfortu nášho bytia.

Pre nás sa stala svetová výstava vo Viedni nezabudnuteľnou prezentáciou gajdľanského domu a jej 150. výročie príležitosťou na zamyslenie sa nad vlastnou nevšímavosťou a likvidovaním svojho kultúrneho dedičstva, ktoré sme odstránili zo svojho života.

Tlačovú správu spracovala Mgr. Martina Richter, DiS.art
Regionálne kultúrne centrum v Prievidzi