Rok 2022

PRO PATRIA

je názov súťaže prevzatý z latinčiny a v preklade znamená čin, skutok vykonaný v prospech domoviny, vlasti. Vyhlasovateľom a organizátorom je Regionálne kultúrne centrum v Prievidzi, ktoré je okresným metodickým a vzdelávacím centrom v regióne hornej Nitry a viac ako 50 rokov sa stará o rozvoj miestnej a regionálnej kultúry. Podujatie je súčasťou Hornonitrianskych folklórnych slávností.

Autorom projektu je historik umenia Jozef Lenhart, ktorý mapuje a spracováva históriu všetkých nominovaných domov. Podujatie sa realizuje pod záštitou generálneho riaditeľa Pamiatkového úradu SR Pavla Ižvolta.

Do súťaže môže ukážkovo renovovaný objekt historickej hodnoty prihlásiť buď samotný vlastník, alebo ktokoľvek, koho takto obnovený objekt zaujal. Cieľom je upozorniť na ľudí, ktorí dokázali z vlastného presvedčenia a z vlastných finančných prostriedkov zachrániť v obciach (v dedine či v meste) tradičnú stavbu, a tak sa pričiniť o jej zviditeľnenie!

Poslanie súťaže

Cieľom súťaže je popularizovať záchranu a obnovu historického stavebného fondu, a tak prispieť k zachovaniu obrazu tradičnej slovenskej dediny alebo aspoň jednotlivých objektov, ktoré sú znakom národnej identity rovnako ako živá tradičná kultúra. Spravidla ide o objekty, ktoré nie sú v záujme pamiatkovej ochrany, a napriek tomu urobili ich vlastníci alebo správcovia všetko pre záchranu ich kultúrnych a historických hodnôt.  Súčasne má súťaž poukázať na skutočnosť, že kvalita prostredia, v ktorom žijeme a starostlivosť oň, je nielen záležitosťou jednotlivcov, ale celej spoločnosti. Zachovanie dedičstva a tradičnej architektúry majiteľmi pamiatkových objektov je viac, ako iba demonštrovaním ich vzťahu k vlastnej minulosti, je aj cestou k obnove zanikajúcej národnej kultúry zhmotnenej v staviteľstve našich miest a dedín.

Súťaž má upozorniť na historicky cenné a architektonicky výnimočné objekty v dedine či meste, využiť ich jedinečnosť v prospech rozvoja cestovného ruchu v regióne a na spropagovanie lokality, v ktorej sa príkladne obnovená stavba nachádza.      

K obnove a zachovaniu vzhľadu našich dedín a miest v regióne môže prispieť aj každý z nás nielen obnovou historického objektu, ale aj rekonštrukciou pôvodnej stavby, prípadne novostavbou zodpovedajúcou tradičnej architektúre danej lokality, ktorá bude citlivo reagovať na tradíciu prezentovanú pôvodnou architektúrou.

PRIX PRO PATRIA 2022

1.ročník sa uskutočnil v rámci 36. Hornonitrianskych folklórnych slávností v roku 2022. Nominovaných a prezentovaných bolo päť objektov z pravnianskej doliny – Franzov dom z Handlovej, Schwartzov dom z Tužiny, Stanke dom z Pravenca, Franckin a Viktorienkin dom z Temeša, Benceje dom z Bojníc.

Hlavnú cenu získal Franzov dom z Handlovej.

Okrem výstavy s popismi a fotografiami jednotlivých domov sa autor projektu Jozef Lenhart zameral aj na prezentáciu Mendelovho domu z Vyšehradného, ktorý v roku 1993 získal cenu Europa nostra za záchranu kultúrneho dedičstva.

FRANZOV DOM

HANDLOVÁ

Na Unterort, ako sa historicky volá dolný koniec Handlovej, sa v tretej tretine 19.storočia, v priestore pred vstupom do mesta, sformoval jedinečný urbanistických súbor tvorený gazdovskými, rodovo previazanými usadlosťami. Šlo o novodobé viacgeneračné kamenné domy, ktoré z hľadiska vývoja nášho národného staviteľstva sú unikátne a zostávajú na Slovensku bez ďalšej analógie. S podobnými stavbami sa môžeme stretnúť iba v nemeckých krajinách, v Bavorsku alebo Rakúsku, v stavbách miestnych bauerov, v širšom európskom kontexte v Toskánsku, či Provensálsku.

Handlovské domy sú dispozične totožné s pamiatkovo chráneným, tzv. kremnickým baníckym domom, ktorý sa vyvinul z domu nemeckých kolonistov usadených v stredoveku v prostredí Kremnicka. Napriek preukázateľným pamiatkovým hodnotám handlovský kamenný dom nebol doposiaľ pamiatkarmi etnológmi vyhodnotený a zostáva mimo ich záujmu. To, že ide o architektonicky i typologicky výnimočné stavby si uvedomil Andrej Jedľovský, presvedčením lokálpatriot a rozhodol sa jeden z týchto domov zachrániť, obnoviť do podoby, akú mal v dobe svojho postavenia. Z existujúcich možných objektov si vybral Franzov dom. Dom, ktorý neprešiel žiadnymi novodobými stavebnými úpravami, zato jeho stav bol havarijný, až na hranici totálneho zániku.

Podľa textu v tabuľke na fasáde si dom postavili v roku 1883 bratia Michael a Paul Franz. V roku 2009 sa ho rozhodol pán Jedľovský kúpiť a zahájil jeho revitalizáciu. Bola to nielen výzva, ale i zápas s časom. Vďaka pochopeniu rodiny postupne a odhodlane realizoval svoje predstavy. Po desiatich rokoch obnovovacích prác sa podarilo cieľ dosiahnuť a zámer záchrany sfinalizovať. Starý dom citlivo prispôsobil súčasným požiadavkám bývania a zariadil cennými kusmi zreštaurovaného historického nábytku. Vytvoril tak jedinečný interiér, prostredie, ktoré optimálne evokuje štýl života na konci 19. storočia v Handlovej.

Franzov kamenný dom je prvý a jediný, ktorý sa doteraz podarilo zachrániť pred prirodzeným zánikom i cielenou devastáciou a odovzdať ho v pôvodných hodnotách ďalším generáciám. Obnova Franzovho domu znesie najprísnejšie pamiatkárske kritéria. Je príkladom zdravého lokálpatriotizmu a nezištnej, obetavej práce jedinca, pre ktorého minulosť je súčasťou jeho prítomnosti.

SCHWARTZOV DOM

TUŽINA

Aj napriek protiohňovým opatreniam zavedených cisárovnou a kráľovnou Máriou Teréziou začiatkom druhej polovice 18. storočia, sa aj naďalej stavali na uhorskom vidieku, až do konca 19. storočia, drevené zrubové domy. Z pôvodnej vidieckej zástavby sa na hornej Nitre dodnes zachovalo len niekoľko dreveníc. Jednou z nich je Schwartzov dom v Tužine.

Podľa datovania vyrezaného do stropnej hrady bol postavený v roku 1886. Na rodovom gazdovstve ho postavil pradedo Gertrúdy Wiesnerovej, pán Schwartz s manželkou. Dispozične je riešený ako tradičný dvojpriestorový zrubový dom. Pozostáva zo vstupného pitvora s kuchyňou, prednej izby a zadnej komory. Konštrukčným riešením je pokračovaním stavebného typu prízemného zrubového domu, známeho z neďalekých Čičmian, za čo ho miestni nazvali „čičmanec - čičmianskym domom“. Jeho súčasťou je zrubová maštaľ, dodnes zachovaná na pozemku. Na hornej Nitre je jedinou stojacou stavbou tohto typu. Jej vznik sa spája s rokom výstavby domu a už takmer 150 rokov je jeho nepriamou súčasťou.

V neskoršom období bol dom z vonkajšej strany z bezpečnostných dôvodov „okožovaný“ - omietnutý vápennou maltou. V štyridsiatych rokoch 20. storočia prešiel jeho interiér modernizačnou úpravou.  Pitvor s kuchyňou bol spojený do jedného obytného priestoru, starú pec s otvoreným ohniskom nahradil murovaný sporák a v prednej izbe pribudli keramické kachle.

Po storočnom užívaní už dom nezodpovedal aktuálnym požiadavkám bývania a prestal sa aktívne užívať. Presťahovaním majiteľov do novostavby začal chátrať. Pred totálnym zánikom ho zachránili spomienky dedičných majiteľov a úcta pani Wiesnerovej k rodisku. Napriek tomu, že na konci deväťdesiatych rokov 20. storočia bol už stav domu natoľko zlý, že ani nebol zaznačený na katastrálnej mape a nerátalo sa s jeho existenciou, začali Wiesnerovci v roku 1991 s postupnou svojpomocnou obnovou skeletu vykradnutého domu.

V prvej etape prác došlo k odstráneniu druhotne nanesenej exteriérovej maltovej omietky a obnaženiu zrubovej konštrukcie domu, čím sa stavbe vrátil vzhľad z čias postavenia. Po vyčistení hrád a krovu bol materiál objektu ošetrený proti plesni a drevokaznému hmyzu. Dom sa stabilizoval, konštrukčne spevnil a nefunkčné skriňové okná nahradili nové, vyrobené podľa starého originálu. Opravil sa murovaný sporák, položili sa dlážky a bývalá zadná komora bola upravená na hygienické zariadenie. Záchrana a obnova domu trvala desať rokov. Po roku 2001 dochádza k jeho postupnému zobytneniu. Súčasne došlo i k záchrane už nefunkčných a neužívaných predmetov, ktoré pôvodne patrili k vybaveniu starých tužinských domácnosti.

Schwartzov dom je jedinečným príkladom zachovania tradičnej architektúry v prostredí svojho vzniku. Dnes je ikonickým domom Tužiny, najstaršou obytnou stavbou, ktorá sa tu zachovala. Hovorí o zaniknutej zástavbe dediny a približuje typ i riešenie niekdajších domov starousadlíkov.

STANKE DOM

PRAVENEC

Obytný poschodový dom č. 48 predstavuje svojim architektonickým a dispozičným riešením pokročilejšiu vývojovú fázu domu komorového typu na hornej Nitre, keď už komory na poschodí plnili funkciu obytných priestorov. Je jediným poschodovým domom zachovaným na ulici z pôvodnej radovej, dnes už historickej zástavby starého Pravenca, ktorú tvoria i kúrie šľachtických rodov Bossanyi a Kostolányi.

Objekt je postavený z nepálenej tehly, krytý sedlovou strechou s polvalbou nad uličnou fasádou.Priečelie domu zdobí plastická kordónová rímsa vedená vo výške prvého poschodia a orámovanie okien v neoklasicistickom štýle. Medzi oknami, na poschodí, je nika pre plastiku patróna domu. Miestnosti na prízemí a poschodí sú zastropené trámovými stropmi s doskovým záklopom, poschodie s prízemím je prepojené dreveným schodiskom. K obytnej časti sú do dlhého dvora jednostranne  pristavené prízemné murované hospodárske objekty komory, maštale a stodoly, ktoré uzatvárajú gazdovskú usadlosť. 

Dom postavili bratia Juraj a Ján Stanko ako dvojdom, čo robí objekt typologicky výnimočným. Informáciu o stavebníkovi s vročením vzniku domu sprostredkúva tužkou písaný nápis zachovaný na stropnej hrade v bývalej komorovej izbe na poschodí. Uvádza sa v ňom, že dom bol postavený v roku 1910, a následne, od roku 1911, obývaný. Zápis je dnes významnou epigrafickou pamiatkou.

Dom bol obývaný až do sedemdesiatych rokov 20.storočia. Nasledujúce polstoročie sa využíval už len príležitostne, prevažne bol opustený a postupne chátral. V roku 2000 ho získali do vlastníctva manželia Cvopovci, ktorí sa rozhodli starý, rozpadávajúci sa dom zachrániť a nanovo zobytniť.  Silným motívom obnovy bola rodová spätosť s prostredím a spomienky pani Cvopovej na detstvo prežité v dome. Staviteľ domu, Ján Stanko, bol totiž starý otec matky pani Cvopovej... a tak ďalší život a budúcnosť domu pokračuje v línii rodu.

Obnova domu bola realizovaná s rešpektom k jeho pamiatkovej hodnote a umeleckoremeselným detailom prítomným v plastickej výzdobe fasády i v riešení okenných výplní, ktoré boli rekonštruované v štýle pôvodných drevených, štvorkrídlych, tabuľkových skriňových okien. Zachovaním historického dispozičného riešenia domu, obnovou priestoru niekdajšej čiernej kuchyne, trámových stropov, dreveného schodiska  i pôvodnej veľkosti okenných otvorov sa podarilo docieliť v dome osobitú štýlovú atmosféru, a pritom vytvoriť podmienky zodpovedajúce kritériám bývania na úrovni 21.storočia.

FRANCKIN A VIKTORIENKIN DOM

TEMEŠ

Komplex domčekov vznikol z dvoch samostatných domov s archaickou, jednopriestorovou dispozíciou. Väčší dom situovaný na parcele v ohybe cesty, na svahu terénnej ostrohy, je postavený z nepálenej tehly na vysokej kamennej podmurovke so vstavanou  pivnicou.  Jednopriestor  komory je zaklenutý a prístupný hlboko osadeným vchodom priamo z ulice. Dom bol pôvodne zastrešený sedlovou strechou, nad fasádou prechádzajúcou do valby. Interiér jednopriestoru bol plochostropý, trámový, s doskovým záklopom. Posledným známym vlastníkom, ktorý dom obýval, bola Františka Lukáňová.

Presný rok výstavby domu nie je známy. Patrí k prvým murovaným domom postaveným v Temeši. Podľa plastickej výzdoby priečelia, ktoré je riešené v zľudovelom, postsecesnom štýle, možno vznik domu vročiť do dvadsiatych rokov 20.storočia. V prostredí dediny je dom ojedinelým príkladom vplyvu oficiálneho slohu a použitia mestského spôsobu výzdoby na vidieku. Pendantom Lukáňovej domu je jednopriestorový objekt, naposledy obývaný Viktóriou Výškrabkovou. Každý dom stojí na samostatnej parcele. Pravdepodobne ide o neskôr zobytnenú murovanú, nepodpivničenú komoru, alebo maštaľ. Obytný objekt je postavený z miešaného, kamenno-tehlového muriva, zastrešený sedlovou strechou s pálenou krytinou. Po odumretí ostatných majiteľov prešli domy predajom na nových, prechodných vlastníkov, od ktorých objekty kúpil v roku 2005 súčasný vlastník Ing. Jozef Bernát.

Niekoľko rokov neobývané a neudržiavané stavby sa v dôsledku zanedbania údržby a nevyužívania nachádzali v čase nadobudnutia v  zlom fyzickom stave.

Obnova domčekov sa realizovala postupne v rokoch 2006 - 2016 a rovnako postupne sa formovalo aj ich ďalšie využitie. Komplexná revitalizácia trvala desať rokov. Ukončila sa úpravou exteriéru, uzavretím komplexu do dvora  a dotvorením interiéru. Pôvodná strecha s valbou bola zmenená na sedlovú strechu so štítom, čím sa vytvoril v podkroví ďalší obytný priestor a zvýšil komfort domu, ktorý pôdorysne malý jednopriestor neumožňoval. Objekty boli napojené na vodovod a vlastné suché kúrenie umožňujúce využívať domčeky na prechodné a rekreačné bývanie.

Pozitívom obnovy je, že zmena tvaru strechy bola vykonaná citlivo a harmonizuje s historickým objektom. Aj po rekonštrukcii a modernizácii väčšieho, Franckinho domu, bola v celom rozsahu zrekonštruovaná pôvodná, plastická výzdoba priečelia, vytvorená v štýle zľudovelej  geometrickej secesie. V regióne patrí zachovanie takejto výzdoby už k ojedinelým príkladom riešenia tzv. amerikánskeho domu, ktoré si stavali Slováci vo svojom rodisku po návrate z Ameriky. Jednopriestorové domčeky sú príznačne pomenované vlastnými menami pôvodných majiteľov – Francka a Viktorienka.

BENCEJE DOM

BOJNICE

Napriek tomu, že Bojnice boli od stredoveku slobodným kráľovským mestom, ich zástavbu netvorili meštianske domy, ale domy remeselníkov a roľníkov. Pre mestečko bola typická prízemná dedinská zástavba s dlhými uzavretými dvormi gazdovstiev, čo ho robilo výnimočným. Hoci staré stredoveké jadro Bojníc bolo v roku 1991 vyhlásené za pamiatkovú zónu, nepodarilo sa historickú zástavbu zachovať. V dôsledku nepochopenia úradov a vlastníkov domov zanikla v živelnej prestavbe. Bencov dom (Benceje grunt) je dnes jediným domom, ktorý bol zachránený pred asanáciou a je ukážkou niekdajšej zástavby mestečka.

Nachádza sa v najstaršej časti Bojníc, na niekdajšej Pivárskej, dnes Hviezdoslavovej ulici. V priestore pôvodnej prístupovej cesty vedúcej na hrad, osídlenej a zastavanej už v 14.storočí. Hoci stojí na starej stredovekej parcele, súčasný objekt bol ale postavený v neskoršom období. V niekoľkých stavebných fázach ktoré dokumentujú jeho štyristo ročný vývoj. 

Pôvodne šlo o viacgeneračné gazdovstvo. Skladalo sa z dvoch funkčne prepojených objektov. Pôdorysne pozostávalo z prízemného, samostatne stojaceho dvojpriestorového obytného domu, oproti ktorému samostatne stála murovaná komora, v suteréne s pivnicou vysekanou do skalného, travertínového podložia. Dnes je určite najstaršou časťou domu. K nej sa pripájali hospodárske objekty maštalí, chlievov a stodola. Pravdepodobne v polovici 19.storočia boli objekty vzájomne prepojená krytým prejazdom uzavretým veľkými vstupnými vrátami s dvierkami, čím sa stavebný vývoj Benceje gazdovstva zavŕšil.

V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 20.storočia zaniká hospodárska funkcia gazdovstva a dochádza k adaptácii hospodárskych objektov na obytné účely. Mení sa veľkosť okenných otvorov, povrchová úprava fasády. Napriek tomu si dom zachováva množstvo cenných štýlových, umeleckoremeselných a historických detailov.

Stavebná história remeselnícko-roľníckeho domu je spätá s rodom Benca. Ako vlastníci domu sú známi od polovice 18.storočia. Vlastnilo ho minimálne osem generácií rodu, až do roku 2016, kedy ho kúpou získala rodina Emila Mederu. Dom bol už neobývaný a vekom amortizovaný. V tom  istom roku sa začalo i s jeho obnovou. Bola zadefinovaná a usmernená budúcim využitím pre muzeálne účely a tvorivé dielne. Trvala tri roky. Napriek zmene funkcie dokázal nový majiteľ akceptovať historickú hodnotu domu, jeho špecifiká, zrevitalizovať cenné umelecko-remeselné i stavebné detaily a zrekonštruovať fasádu do predpokladaného stavu.

Citlivo vykonanou stavebnou obnovou sa obnažili nielen zaniknuté architektonické hodnoty domu, ale nový vlastník preniesol jeho minulosť aj do súčasnosti, a zachoval ju v pomenovaní domu. Do svojej novej histórie vošiel ako Benceje grunt.