Prix Pro Patria 2026 - záverečná tlačová správa
PRIX PRO PATRIA 2026
Regionálne kultúrne centrum v Prievidzi udelilo v 5. ročníku ocenenie PRIX PRO PATRIA trom výnimočným objektom, ktoré sa stali súčasťou projektu propagujúceho zachovanie a obnovu objektov tradičnej architektúry hornej Nitry. Autorom projektu je historik umenia Jozef Lenhart, ktorý zmapoval a spracoval históriu všetkých nominovaných domov. Slávnostné oceňovanie sa uskutočnilo v piatok 13. novembra 2026 v Regionálnom kultúrnom centre v Prievidzi.
V 5. ročníku boli nominovaní: Chlpekov dom z Malej Čausy, Hudecov dom z Kamenca pod Vtáčnikom, Dérerova vila z Prievidze.
Členovia poroty v zložení Mgr. art. Jozef Lenhart - kunsthistorik, PhDr. Iveta Géczyová – etnologička, PhDr. Ján Vingárik – historik Hornonitrianskeho múzea v Prievidzi, Mgr. Zuzana Strašková – vedúca Pamiatkového úradu v Prievidzi, Rastislav Haronik – výtvarník, keramikár, zberateľ na spoločnom zasadnutí zhodnotila stav všetkých nominácií a podľa štatútu a kritérií súťaže vybrala objekt s najvyšším počtom bodov za najlepšiu obnovu.
Odborná porota udelila hlavnú cenu Hudecovmu domu z Kamenca pod Vtáčnikom.
Verejnosť prostredníctvom internetového hlasovania ocenila Chlpekov dom z Malej Čausy.
Záštitu nad podujatím prevzala Ing. Veronika Masárová, PhD. riaditeľka Krajského pamiatkového úradu v Trenčíne. Slávnostného oceňovania sa zúčastnili aj starostovia obcí Malá Čausa, Kamenec pod Vtáčnikom a primátor mesta Prievidza Branislav Gigac. Na koncerte pre ocenených vystúpilo ako hudobný hosť akordeónové trio Fešáci zo ZUŠ v Bojniciach.
Vyhlasovateľom a hlavným organizátorom Prix Pro Patria je Regionálne kultúrne centrum v Prievidzi.
Podujatie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Dramaturgiu podujatia a odborné texty pripravil Mgr. art Jozef Lenhart a podliehajú autorským právam.
Fotografie ocenených objektov je možné zverejniť len so súhlasom Regionálneho kultúrneho centra v Prievidzi.
DÉREROV DOM - MESTSKÁ VILA
PRIEVIDZA
Do portfólia pozoruhodných stavieb Prievidze, ktorých architektonická hodnota prevyšuje bežnú lokálnu produkciu, určite patrí dom na Mariánskej ulici č.25.
Z dostupných materiálov a informácií sa dozvedáme, že dom si dal postaviť súdny kancelársky revident Michal Dérer (1905 - 1967) pre svoju rodinu v roku 1932. Prievidzskí Dérerovci pochádzali z bočnej vetvy rovnomenného rodu, ktorého príslušníci významne zasiahli do dejín Slovenska ako uvedomelí intelektuáli, presvedčení národovci, pronárodne orientovaní politici a doktori...
Až do roku 1918 nemala Prievidza ani iné mestá na Slovensku ucelene spracované územné plány ani stavebné zákony, ktoré by usmerňovali výstavbu. Situácia sa zásadne zmenila až po vzniku prvej Československej republiky, kedy dochádza k prudkému rozvoju a modernizácii našich miest.
Tridsiate roky 20. storočia možno považovať za obdobie historických zmien Prievidze. Mesto, ktoré dlhodobo zápasilo s nedostatkom bytov a ich nízkou hygienou, vstupuje do svojej novej etapy. Vytvára si moderný urbanistický plán vysokého štandardu, ktorý určí jasný smer jeho ďalšieho priestorového rastu a výstavby. S podporou radnice dochádza k vytvoreniu nových mestských štvrtí. Stará Prievidza sa začína formovo meniť.
Koncepcia rozvoja Prievidze vychádza z jej centrického tvaru a ďalší rozvoj mesta sa rieši na prístupovej ceste vedúcej z mesta k železničnej stanici, na južnom nábreží rieky Handlovky – Nábreží sv. Metoda, pozdĺž cesty vedúcej do Bojníc, dnešnej Sládkovičovej ulici a na ceste vedúcej na Mariánsky vŕšok – Výstrkov, kde sa v rokoch 1928 - 1930 realizovala výstavba novej budovy Štátneho reálneho gymnázia Fraňa Sasinka. Domy v týchto lokalitách dodávali mestu jedinečný charakter.
Do týchto okrajových častí mesta vstúpila dovtedy nepoznaná architektúra malomestských viliek úradníkov, profesorov a solventných mešťanov, ktorí sa už nechceli tiesniť na námestí, ale žiť novým životným štýlom uprostred zelene. Vo vlastnom mikrosvete postavenom na postroussovskej filozofii, kde moderný a šťastný život znamená pohodlie uprostred prírody.
Výstavba bola koncipovaná veľkoryso a realizovaná na plošne rozmerných parcelách radených do uličnej línie, s ktorou dom spájala oplotená predzáhradka. Tá sa stala jeho neoddeliteľnou súčasťou rovnako ako okrasná záhrada za domom, ktorá slúžila majiteľovi predovšetkým na oddych a nie ako hospodársky dvor. Bolo to pre malomesto, akým bola Prievidza, nóvum.
V Prievidzi nadobudla aktuálna moderna lokálnu podobu. Miestni architekti a úradne oprávnení stavitelia sa odklonili od štýlu hlavného trendu bývania odprezentovaného na svetovej výstave Werkbundu v Štuttgarte, ktorá bola prvou veľkou manifestáciou architektonického modernizmu a funkcionalizmu na svete. Pre konzervatívne prostredie a zmýšľanie prievidzských stavebníkov bol tento štýl bývania neprijateľný, a tak tu vznikla lokálna moderna, ktorú stavitelia prispôsobili vkusu miestnej klientely. V dispozičnom riešení domu stavitelia zohľadnili aktuálne požiadavky moderného bývania a komfortu. Vo výzdobe fasád sa však podriadili požiadavkám stavebníkov, ktoré zodpovedali tradícii a ich predstavám. Prievidzskí stavitelia neexperimentovali. Ich projekty ponúkali klasickú formu architektonického stvárnenia budov. Pracovali s hmotou tradičného prízemného domu so sedlovou strechou a s jasne čitateľnou myšlienkou nového, moderného bývania, ktorá bola pretavená do obytného priestoru a jeho dispozície.
Exteriér prievidzských mestských viliek bol riešený odklonom od radikálneho modernistického štýlu. Charakteristická bola preň rafinovane a elegantne komponovaná výzdoba vytvorená syntézou tradičných slohotvorných štýlov, hlavne postsecesných. Skladala sa z geometrických secesných dekoratívnych prvkov prevzatých z Wagnerovskej viedenskej školy a neoklasicistickej formy prítomnej v použití lizén a pilastrov. Prievidzskí stavitelia vytvorili v medzivojnovom období originálny lokálny výzdobný štýl, ktorý možno považovať za miestnu verziu art deca.
Ukážkovým príkladom lokálneho prievidzského staviteľstva je Dérerovský dom na Mariánskej ulici – Výstrkove. Postavený bol v nadväznosti na stavbu budovy gymnázia a kontinuálne obývaný tromi generáciami potomkov rodu až do roku 2007, kedy sa posledný potomok odsťahoval do Nemecka. V roku 2012 dom odkúpila rodina Mariána Pauloviča, aby ho stavebne obnovila a prispôsobila potrebám súčasného bývania.
Vilka je pozoruhodná mimoriadne zachovanou pôvodnou výzdobou exteriéru a vnútorným dispozičným riešením obytných priestorov, ktoré bolo do veľkej miery akceptované a priznané vo svojej pôvodnej veľkorysej koncepcii i počas jeho ostatnej adaptácie. Dom bol revitalizovaný s citom príznačným pre obnovu kultúrnej pamiatky, čím sa podarilo súčasným majiteľom odprezentovať jeho, dnes už pamiatkové hodnoty, ktoré takmer pred sto rokmi zadefinoval autor projektu, o ktorom nie sú informácie. Predpokladá sa, že jeho autorom môže byť prievidzský staviteľ Alojz Engliš.
Pre interiér Dérerovej vilky je príznačná štýlová jednota, kvalita umelecko-remeselných drevárskych prvkov, zachovanie pôvodných okenných výplní, kovaní... a pre dom predovšetkým zachovanie pôvodnej pásovej, lizénovej výzdoby exteriéru a citlivo zvolená farebnosť charakteristická pre stavby medzivojnového obdobia poznačeného vkusom art deca.
Dispozične bola vilka riešená pre optimálny rodinný život s reprezentačným vstupom zvýrazneným záhradným schodiskom vedúcim cez presklenú stenu s dverami do haly, z ktorej boli prístupné obývacie priestory domu, jedáleň ako spoločenská a rodinná miestnosť a intímne miestnosti na spanie a prevádzku domu.
Obnova Dérerova vilky je dôkazom, že pôvodný vkus a komfort bývania z tridsiatych rokov 20. storočia je stále aktuálny. Treba ho iba pochopiť a nebáť sa estetiky minulosti, ktorá má už dnes rokmi preverenú a akceptovanú hodnotu.
CHLPEKOV DOM - SEDLIACKY PALÁC
MALÁ ČAUSA

Začiatkom 19. storočia sa začína meniť sociálna a hospodárska štruktúra slovenského vidieka a s ňou i stavebná kultúra našich dedín. Veľký vplyv na rozvoj slovenskej dediny malo zrušenie poddanstva v roku 1848 a vymanenie sa sedliaka, roľníka, z poddanskej práce. Po vydaní urbariálneho patentu v roku 1853 sa stal skutočným a právoplatným vlastníkom pôdy, na ktorej hospodáril. Postupne dochádza k nadobudnutiu rodového majetku, ktorý reprezentoval novopostavený honosný dom s gazdovstvom, a tým k postupnej formovej zmene starého vidieka. Do niekdajších zaostalých poddanských dedín začali prenikať mestské prvky. Ľud z vidieka prenikol do miest a svojou zručnosťou sa začlenil do ich výstavby, čo viedlo k osvojeniu si stavebného remesla, rôznych techník a preberaniu slohových prvkov, s ktorými pracoval, resp. ktoré si osvojil.
Staré zrubové stavby v dedinách hornej Nitry dožívajú a v zmysle úradných nariadení ich čoraz viac nahrádzajú murované novostavby odolnejšie voči ničivým požiarom. Tradičné staviteľstvo, ako prejav ľudovej materiálnej kultúry, postupne zaniká. Do našich dedín začínajú z mesta prenikať prvky slohovej architektúry, ktoré prijíma aj neprivilegovaná sociálna vrstva dedín. Vytvára sa stavebný štýl, ktorý nahradí ľudové staviteľstvo - ľudová architektúra. Tento nový prejav ľudového staviteľstva vstúpi v druhej polovici 19. storočia do konzervatívneho obrazu našich dedín a zaujme v ňom pozíciu špecifického ľudového fenoménu, ktorý čaká na záchranu a zhodnotenie. Na hornej Nitre sú to murované sypárne so žudrami, zdobené barokizujúcimi lizénami, viacgeneračný tzv. nemecký handlovský dom, a komorový poschodový dom, tzv. dom s vyškou so slohovou výzdobou priečelia.
Najväčšia koncentrácia poschodových komorových domov sa dodnes zachovala v obci Malá Čausa. Ide o šesť domov mimoriadnej pamiatkovej hodnoty. Vznikali od štvrtej štvrtiny 19. storočia až do dvadsiatych rokov 20. storočia a sú zaujímavé nielen stavebne, ale predovšetkým špecifickou rustikálnou slohovou výzdobou priečelí. Malá Čausa nepatrí k preferovaným dedinám hornej Nitry, aj keď žila históriu regiónu, žila ju svojím životom. Podľa pozemkovej knihy bolo v roku 1877 v dedine 61 domov, do ktorých neskôr pribudli „sedliacke paláce“ najbohatších miestnych rodín.
Najstarším murovaným komorovým domom v Malej Čause a zrejme i prvým, ktorý bol v tomto riešení v dedine postavený, je Matiaškov dom. Rodina Matiaško sa v Malej Čause spomína už v roku 1753. Podľa vročenia na vnútornom tráme v prednej izbe si ho v roku v roku 1883 postavil Jozef Matiaško, najbohatší miestny gazda. Dom je vymurovaný z tufového kameňa, ktorý Čaušania lámali v urbárskej hore v lokalite Baňa. Jeho exteriérové steny sú hladko omietnuté, zdobené plochými plastickými lizénami, ktorých výtvarný koncept vychádza z barokového ornamentálneho tvaroslovia.
Niekedy začiatkom 20. storočia pribudli v dedine na chlpekovskom majetku dva poschodové komorové domy bratov Štefana a Juraja. Rodina patrila v dedine k majetnejším gazdom, čo dali najavo svojimi panskými „stavania“, ktoré ešte aj dnes tvoria v kontexte s dedinskou zástavbou impozantný súbor stavieb. Na základe komparácie s inými obdobnými domami a klasicizujúceho štýlu ich výzdoby sa dá predpokladať, že k výstavbe domov mohlo dôjsť už koncom 19. storočia.
Dom Štefana Chlpeka bol postavený zo surovice, nepálenej tehly, ktorú si dedinčania robili na obecných hliniskách Na hájiku a Na bahne. Hlina sa stala pre dedinu typickým stavebným materiálom. Zo surovice sa stavali v Čause aj hospodárske objekty - maštale a sypárne. Stavebne i dispozičným riešením vychádza Chlpekov dom z ustáleného konceptu poschodového, komorového domu, tzv. domu s vyškou. Nad trojpriestorovým prízemím tvoreným pitvorom s kuchyňou, prednou izbou a zadnou komorou / izbou sa nachádza poschodie s obytnými komorami prístupnými schodiskom situovaným v komore. Do ulice je dom orientovaný úzkou fasádou obytnej časti domu, za ktorou sú v dlhom dvore za sebou radené hospodárske objekty - murovaná maštaľ, chlievy, kôlňa, humno... Kuchyňa už nemala otvorené ohnisko, ale bola vybavená murovanou pecou s keramickým obkladom a odvodom dymu komínom nad strechu.
Fasáda má plastickú klasicizujúcu výzdobu, ktorá je sústredená okolo rámovania okien. Modelácia vystupuje z hladkej plochy steny. V minulosti bola farebne upravená náterom v sýtom červenom tóne, ktorý sa vizuálne podobal farbe známej ako zinnober / rumelka. Koncom 19. storočia sa však už nepoužíval tento prírodný pigment, ale jeho farebne podobná syntetická náhrada z kadmiových červených pigmentov, či prírodná hlinka s vysokým obsahom oxidov železa, ktoré sa pridávali do vápenného mlieka. Zaujímavosťou je, že táto farebná úprava domov bola pomerne rozšírená a v Malej Čause boli takto namaľované tri komorové poschodové domy.
Chlpekov dom, rovnako ako aj mnoho ďalších postavených začiatkom 20. storočia v dedine, je dielom domácich murárskych majstrov, ktorí sa zdokonalili v remesle na „múračkách“. V tejto súvislosti sa spomínajú v Malej Čause murárski majstri „od Homoľov“ a „od Hromadov“, ktorých možno považovať aj za autorov ornamentálnej plastickej výzdoby fasád miestnych.
Dom až do roku 2000 vlastnili potomkovia Štefana Chlpeka, ktorí ho predali Hubiňákovcom. V roku v roku 2019 prešiel do vlastníctva rodiny Viliama Staňa. Zmenou užívateľov dochádza k jeho stavebno-technickej obnove, ktorou sa zhodnotí všetko, čo v dome zachovali a rešpektovali predchádzajúci majitelia.
Dochádza ku generálnej obnove a konzervácii horizontálnych stropných trámových konštrukcií, podláh a strechy, pričom sú v dome zachované pôvodné dverové krídla aj s kovaním a repasované, resp. kópiami nahradené pôvodné drevené štvorkrídlové kastlové okná.
Citlivou zmenou starej dispozície pribudli v prízemí domu a na poschodí nové obytné priestory a hygienické zariadenie. Primárne architektonické a dispozičné riešenie poschodového komorového domu zostáva zachované a aj v zhodnotenej podobe je naďalej čitateľný génius loci starobylej, storočnej stavby.
Obnovená fasáda s plastickou výzdobou bola vyspravená a prešla farebnou zmenou. Neobnovil sa ale pôvodný červený náter fasády. Rešpektovala sa už jemná, až farebne neutrálna pastelová farebnosť, ktorú dom dostal v čase, keď ho vlastnili predchádzajúci majitelia.
Chlpekov dom naďalej zostal v dedine a na hornej Nitre výnimočným reprezentantom ľudovej architektúry a motivujúcim príkladom, ako sa dá vrátiť starý dom do 21. storočia a naďalej plnohodnotne existovať ako „sedliacky palác“. Zostáva dokladom vysokej stavebnej kultúry a lokálneho murárskeho majstrovstva.
HUDECOV DOM - BRÚSEJE
KAMENEC POD VTÁČNIKOM
Kamenec pod Vtáčnikom tvorili v minulosti dve samostatné dediny Horný a Dolný Kamenec, ktoré boli v päťdesiatych rokoch 20. storočia zlúčené do jednej dediny. Zástavba historických častí Kamenca je dnes už značne narušená a ich história prevažne zachovaná len v archívoch. O to viac zaujme pozornosť Hudecov dom s popisným číslom 245/28, ktorý sa nachádza v bývalom Dolnom Kamenci, v lokalite Brús, a je obnovený v pôvodnom architektonickom i výtvarnom riešení.
Dom má za sebou takmer storočnú históriu. Môžeme ju sledovať od dvadsiatych rokov 20. storočia, kedy si ho na rodičovskom pozemku postavili manželia Jozef a Margita Hudecová, rod. Roháčová. Rodina sa identifikovala doplnkovým prímením Brúseje, pretože priezvisko Hudec patrí v Kamenci k najrozšírenejším. Prídomok mena je odvodený z pomenovania miesta, kde dom stojí a jeho názov pravdepodobne vznikol z profesie brúsiča, ktorý tu mohol pôsobiť ako remeselník zaoberajúci sa tvarovaním, opravou a údržbou rezných hrán rôznych pracovných nástrojov používaných na gazdovstve. Dom sa nenachádza v radovej zástavbe, ale je súčasťou návsi, voľného priestranstva, ktoré v minulosti slúžilo dedine na konanie napr. dedinských veselíc.
Stavebne a riešením sa dom radí k starému, tradičnému typu sedliackeho vidieckeho domu, ktorý sa sformoval už v stredoveku a v nezmenenej forme prežil až do 20. storočia. Zmena nastala iba v použití stavebného materiálu, keď drevenú trámovú konštrukciu objektu nahradil nehorľavý stavený materiál - kameň alebo surovica (nepálená tehla), ktorý vyhovoval protipožiarnym nariadeniam.
Prízemný dom je postavený na úzkej parcele, dvojosím okenným priečelím orientovaný do návsi. Riešený je v dĺžkovej osi smerujúcej do dvora. Za obytnou časťou boli aditívne radené hospodárske objekty.
Obytná časť domu mala klasickú trojpriestorovú dispozíciu. Interiér objektu bol riešený tak, ako bol sformovaný už v 18. storočí. Pozostával zo siene – pitvora, v ktorom sa nachádzal kuchynský kút s murovanou pecou. Pitvor bol prístupný priamo z dvora a súčasne šlo aj o hlavný vchod do objektu. Po ľavej strane siene sa nachádzala svetlá, čistá izba, po pravej strane siene (pitvora) bol vstup do komory, resp. zadnej izby. Dom pokračoval murovanou sypárňou a maštaľou so samostatnými vstupmi z dvora. Ich strešný hrebeň neprevyšoval hrebeň strechy obytnej časti domu. Dom končil hospodárskymi stavbami, kôlňou, chlievmi, latrínou a stodolou.
Posledným vlastníkom domu bol pán Chudík, potomok z Hudecovskej rodiny, ktorá postavila dom. V roku 2012 dom kúpil pán Marián Vindiš. S príchodom nového majiteľa sa začala písať i nová kapitola tohto sedliackeho obydlia. Dom bol vybývaný a pripravený na asanáciu. Nový majiteľ ho kupoval s vedomím, že proces záchrany a obnovy bude nielen finančne, ale aj časovo náročný. Havarijný stav objektu so sotva čitateľnou historickou hodnotou potreboval nielen obnovu, ale totálnu rekonštrukciou stropných a krovových konštrukcií. Murivo bolo deštruované, zavlhnuté, doskové podlahy prehnité.
Hlavným kritériom obnovy storočného ľudového domu bolo pre majiteľa zachovanie jeho historickej autenticity. Rešpektovať jeho vzhľad a svoju víziu zobytnenia spojiť s požiadavkami bytového štandardu 21. storočia tak, aby novou funkciou dom ožil. A pritom si zachoval svoj štýl a zostal dušou v minulosti.
Exteriér domu a jeho hmota zostali v pôvodnom riešení, ako boli zadefinované pred sto rokmi. Stavebné zásady sa najmarkantnejšie dotkli interiéru. Tradičná trojpriestorová dispozícia bola zrušená a komunikačne prepojená s podkrovím, do ktorého sa vstupuje z bývalej komory vstavaným, výrazne výtvarne riešeným dreveným schodiskom.
Z pôvodného vybavenia domu sa pre kritický stav zachovali iba vstupné „futrové“ dvere a rozmerovo diferencované okenné otvory, ktorých výplne nahradili verné rekonštrukcie štvorkrídlych kastlových okien, na ktoré boli nainštalované pôvodné kovania. Interiér vhodne doplnili a obohatili historické artefakty, ktoré našli v dome nové využitie a podporili jeho štýlovú, historizujúcu atmosféru.
Fasáda bola obnovená v pôvodnom riešení a nová omietka natretá monochrómnym vápenným náterom zodpovedajúcim pôvodnej farebnosti. Strecha domu je pokrytá novou, tvarovo vhodnou pálenou škridlou.
Obnova a záchrana Brúseje domu trvala 13 rokov a je rukolapným dielom jeho súčasného majiteľa. Všetky stolársko-drevárske práce sú dôkazom jeho stolárskeho majstrovstva, dokonalého ovládania remesla, citu pre detail a perfekcionizmu.
Je to starý dom s novou atmosférou, v ktorom splynula história s prítomnosťou do harmonického celku.