Skupina
Termín: od 3.5.2019, 09:00 do 31.5.2019, 17:00
Pozývame Vás na fotografickú výstavu SKUPINA v galérii Regionart pri RKC v Prievidzi.
Výstavu pripravil autor fotografií Milan Tarabčík v spolupráci s Regionálnym kultúrnym centrom v Prievidzi, obcou Poluvsie a občianskym združením Hornonitrie.
Galéria Regionart pri RKC v Prievidzi, Záhradnícka 19
Trvanie výstavy: 3. 5. - 31. 5. 2019
Pondelok – piatok: 9:00 - 17:00
Vstupné: 1 € / žiaci, študenti a seniori 0,50 € / ZŤP a vojnoví veteráni zadarmo
Viac o autorovi:
Dialóg s fotografom Milanom Tarabčíkom
Nech nemám nič, ni zem, ni dom,
Ďakujem očiam svojim dvom,
Že skrze ne mi väčšie statky náležia.
Ján Smrek
Vychádzajúc z vlastnej potreby zachytávať významné chvíle života podľahol, pôvodom Handlovčan, Milan Tarabčík v roku 1986 mágii fotografovania. Mal vtedy 13 rokov, keď ako sám hovorí, chodil pokukovať po fotoaparátoch v miestnom obchodíku. „Na vôňu v tom obchode nikdy nezabudnem,“ spomína. „Prvý vlastný fotoaparát značky CORINA som dostal od svojich rodičov. Zakladať film ma naučila pani fotografka v dome služieb, bola to mamina známa,“ dodáva jedným dychom. Aj keď si mnohokrát kladie otázku, či je ešte vlastne potrebné dokumentovať v dnešnom preobrázkovanom svete, vždy sa nakoniec vráti späť - na správnu stranu fotoaparátu, na ktorej sa cíti tak dobre.
Počas štúdií na Vojenskej strednej leteckej škole v Košiciach fotoaparát odložil. „Fotil som si do hlavy. Tam sa dodnes ukladajú tie najlepšie snímky, aké som kedy urobil,“ vysvetľuje. Aparát vzal opäť do ruky v roku 1993 a odvtedy sa ho snaží mať stále so sebou.
„Fotografiu som neštudoval. Nechal som ju jednoducho „vyštudovať vo mne“. Obdivujem prácu a dielo fotografov, ktorých som hltal pohľadom. Fotky, ktoré robil majster načasovania francúzsky dokumentarista Henri Cartier-Bresson, náš Karol Kállay, Martin Martinček, Karol Plicka boli a ostanú pre mňa veľkou motiváciou,“ uvádza Tarabčík.
Skutočný fotograf by mal mať tému a snažiť sa rozpovedať obrazom jej príbeh. Svojsky ju uchopiť a vtlačiť do nej svoj rukopis - to znamená Ľudstvo dnes v snahe zachytiť v rýchlosti všetko a nič, prehliada podstatné veci. Pláva po povrchu vecí a dejov. Neponára sa ani len kúsok viac do podstaty. Má na to jednoduché zaklínadlo: Nemáme čas. Obsah a forma fotografie stráca hodnotu. Slúži ľuďom len ako súkromný pamätníček. Vedieť používať vyjadrovacie prostriedky, ktorými fotografia disponuje. Hĺbku ostrosti, uhol záberu a najpodstatnejšie dve veci, kompozíciu a svetlo.
Podľa Tarabčíka by sa mal dobrý fotograf orientovať vo výtvarnom umení, počúvať kvalitnú hudbu, veľa čítať, vedieť sa dobre najesť, vedieť, čo je to láska, citlivo rozoznávať a predpokladať. Najdôležitejším momentom fotografie je načasovanie.
K téme folklóru a živej fotke sa dostal náhodou v roku 2011. Svojím vystúpením vo Východnej ho folklórna skupina Lubená z Poluvsia dostala. Tak sa začala ich trvajúca spolupráca. „Po naplnení peknotou, detailom a farbami krojov som začal inak, lepšie rozoznávať celok a jeho úlohu. Obsah ostal, forma sa mení. Nesústreďujem sa toľko na pekný detail, ale nasadil som širokouhlý objektív. Vnímanie som rozšíril o to pozadie a zrazu je z toho úplné iná výpoveď,“ vysvetľuje autor výstavy.
Možno práve preto sa dnes, v našom uponáhľanom svete plnom technológií, rodí najviac „zachytávačov času“. Akoby sa chceli aspoň týmto spôsobom na chvíľu zastaviť, alebo tak vytúžene spomaliť svoje životy a okolitý svet. Je veľmi pohodlné pracovať s technickými vymoženosťami modernej digitálnej doby, hoci čaro analógovej fotografie sa nedá poprieť.
„Samému mi hodnú chvíľu trvalo presvedčiť sa, že by som nemal zaspať dobu a včas naskočiť na digitálny vlak, aby mi definitívne neutiekol. Mám s tým len jediný problém, ten DIGI-vlak stále zrýchľuje a mne sa z tej rýchlosti začína krútiť hlava,“ sťažuje sa fotograf.
Zachytávaním reálnych momentov zo života skupiny je jeho cieľom sprostredkovať divákovi obraz prezentácie autentického folklóru dnes, nastaviť ľuďom zrkadlo, či zachytiť atmosféru miesta, udalosti, alebo zhmotniť svoje pocity alebo nálady do fotografie. Autor tvrdí, že zachytený moment sa už nezopakuje a o to viac si cení podarený výsledok.
Prikláňa sa k základnej úprave fotografie. Tak, ako kedysi v komore. Tu trochu svetlejšie, tam trochu tmavšie, viac alebo menej kontrastu a výrez. Úpravu fotografií považuje za novodobý fenomén, ale neodsudzuje ho. Svojou dokumentárnou fotografiou uchováva skutočnosť a vytvára reálny obraz doby, ktorý si všetci radi idealizujú a pretvárajú v pamäti. Dvojakého pohľadu na svet sa podľa neho človek nikdy nezbaví. „Sme k tomu vedení od malička až po smrť. Vyrastáme na rozprávkach a pritom musíme dodržiavať sled všedno-denného poriadku,“ dokončí fotograf.
„Je len na nás, čo chceme vidieť a pred čím zatvárame oči."
Zostavila: Ing. Radka Tarabčíková
