Hlavná stránka / Aktuality / Festival seniorského a ľudového divadla S. Chrena očami Štefana Fejku

Festival seniorského a ľudového divadla S. Chrena očami Štefana Fejku

TEXT: Štefan Fejko, divadelný dramaturg, režisér a pedagóg

Slovenskí ochotníci sú ľudia súťaživí - už v r. 1923 na 1. zjazde ochotníkov založili “celoslovenské divadelné závody ÚSOD-u”, ktoré sa konali každoročne v Martine až do r. 1949. Až o takmer 10 rokov neskôr vzniklo obdobné podujatie v Čechách - Jiráskov Hronov, festival, ktorý bez prerušenia kontinuity trvá dodnes a získal si celosvetové renomé. Azda si divadelní ochotníci blížiace sa významné jubileum - storočnicu pripomenú aj ako podnet na pestovanie kontinuity a udržiavanie tradície. Divadlo, aj ochotnícke je umenie s najsilnejšou spoločenskou väzbou spomedzi všetkých umení, nemôže nereagovať aj na politické pohyby. Roky 1948 a 1989 boli vnímané akoby medzníky iných letopočtov, pritom objektívne ide o obdobie necelých 100 rokov, keď už sa po slovensky hrané ochotnícke divadlo nenachádzalo v pozícii (uhorským) štátom ledva trpeného ale (československým, neskôr slovenským) štátom podporovaného a uznaného spoločenského fenoménu.

 

Vývin po roku 1989 v ochotníckom divadelníctve charakterizuje, okrem iného, ohromný nárast príležitostí na prezentáciu a aj súťažnú a nesúťažnú konfrontáciu divadelnej tvorby súborov, ktorý súvisel hlavne s aktivitou rôznych miestnych, územných autorít, miestnych samospráv. Tie zriaďovali, často obstarávali sponzoring alebo z vlastných rozpočtov financovali rôzne festivaly, ktoré vznikali doslova vo všetkých kútoch Slovenska. Aby sa pri tom množstve mohli od seba odlišovať, „do erbu” si často dávali rôzne významné osobnosti z kultúry a umenia pochádzajúce z daného regiónu, alebo podmieňovali účasť na festivale akceptáciou „vypísanej” témy alebo aj požadovaného žánru, zriedkavejšie sa uplatňovali aj sociálne resp. skupinové kritéria. Napríklad pomenovanie súboru „Divadlo mladých” bolo a stále je bežné, ale „Divadlo starých”? Zatiaľ zvláštna predstava. Ale ktohovie…Fenomén tzv. strieborného veku sa už premieta do “strieborného” hospodárstva, napr. aj do charakteru služieb, prečo by sa nemohol premietnuť aj do tvorby produktu a typu ponuky, ktorú človek, mladý či starý, po celý svoj život potrebuje na uspokojenie svojich prirodzených kultúrnych záujmov a potrieb?

 

Festival seniorského divadla a ľudového divadla Stanislava Chrena bol založený už v roku 1995. Inšpirátorom prezieravej myšlienky jeho založenia, akoby predbiehajúcej svoju dobu bol už takmer pred štvrťstoročím Stanislav Chren, významný ochotnícky divadelník a organizátor divadelného života. Festival nemal to šťastie ako mnohé z tých vznikajúcich v tej dobe. Nezakotvil natrvalo v mieste svojho zrodu, v Tisovci. Jeho ostatný, 8.ročník, tak ako aj viacero ročníkov predtým, usporiadali vo veľkej štvortisícovej obci, ktorá nechce byť mestom, v Kanianke v okrese Prievidza. Netrval dlho, iba 2 dni a nebol súťažný. Možno aj preto prebiehal vo zvlášť žičlivej a inšpiratívnej atmosfére. Napokon aj Scénická žatva v Martine (zal. 1970), vrcholná prehliadka najlepšej divadelnej tvorby slovenských divadelných ochotníkov za sezónu, ktorá proklamatívne nadväzuje na tradíciu voľakedajších celoslovenských divadelných závodov USOD-u spred takmer 100 rokov, už nie je súťažná - vyhlasuje sa iba laureát za najtvorivejší čin ochotníckej sezóny. (Mimochodom, súťaže v písaní hier, tragédií a komédií a preteky v športových olympijských disciplínach vznikli v približne rovnakej dobe v antickom Grécku, ale na konci 19. stor. sa obnovili iba olympijské hry.)

 

Ak by festival v Kanianke mal mať svojho tohoročného laureáta za najtvorivejší čin, bola by ním nepochybne inscenácia Zguriška MIX Divadla Z dvora z Bojníc. Chvála patrí súboru, režisérovi a scenáristovi E. Gürtlerovi už za pripomenutie skromnej autorky Zuzany Zgurišky a znovu objavenie jej diela pre divadlo. Možno za priaznivejších okolností by sama preukázala talent v dramatickom umení, ktoré práve na začiatku 20. storočia vznikalo. Avšak na konci 40. rokov bola iba na veľmi krátky čas filmovou scenáristkou Štúdia Barrandov. Tri poviedky z jej diela U pánov, Zuby a Vdovec majú v sebe akýsi scénický rozmer, ale E. Gürtler sa z nich nepokúša vytvoriť štandardný dramatický text s náležitosťami ako je jednotný dej, konflikt, charaktery. Naopak, vsádza na epickosť, pretože tá mu umožňuje, ba priam ho provokuje, aby naplno otvoril stavidlá čírej divadelnosti, scénickej fantázie, hry a hravosti a hlavne neobmedzenej hereckej tvorivosti.

Popri esenciálnej divadelnosti je druhým hlavným tromfom inscenácie jej komediálnosť. Poviete si, čo už je na tom smiešne, keď niekomu umrie žena, alebo nevydatá dievka príde domov samodruhá, alebo niekoho príšerne rozbolia zuby? Ten zdroj distingvovanej úsmevnosti pochádza od autorky, ktorá takmer celým svojim dielom presvedčuje, že humor a životný optimizmus pomáha človeku zvládať aj najťažšie situácie. Humor v inscenácii je však videný cez hrubšiu optiku. Je bujarý, prostopašný, ľudovo jadrný, čiže trochu aj neslušný, ale nie zosmiešňujúci. Vychádza zo smiešnych situácií, ale najmä z hry herca, zo smelého zveličenia čŕt charakteru či typu najmä s použitím expresívnej mimiky a gesta. Je obdivuhodné, s akou istotou sa amatérski herci pohybujú v otvorenom priestore, v aréne, uprostred divákov odkázaní iba na rekvizity, masky, kostým. Kulís v tomto divadle niet, ani pomyselného bezpečia zákulisia. Obrazne povedané, akoby jedinou kulisou v tomto predstavení bola hudba, herec si trochu oddýchne, keď sa zo sólistu stane členom chóru. Dobre zaspievané piesne prevažne z myjavského regiónu v ich podaní divák vníma nie ako folklórnu vložku, ale ako dôležitú súčasť širšej syntézy, v ktorej aj hudobnosť má svoje dôležité miesto. Vtedy, keď sa divadelný virvar na chvíľu spomalí, aj čas plynie na reflexiu myšlienky ukrytej v hlbších vrstvách veselého predstavenia- aj striedanie generácií, aj to ako sa s vekom mení úloha a postavenie človeka “sa riadi karnevalovo-fašiangovým poriadkom sveta, smejeme sa… čo iné nám všetkým zostáva”.

Čo do poetiky týka korešponduje aj ďalšie predstavenie folklórneho a divadelného súboru Sielnica z Lazian. Láska, majetky, rodina, mužsko-ženské prieky či prekáračky – to je pohonná zmes, na ktorú spoľahlivo „frčí “ochotnícke divadlo na slovenskej dedine aj dnes. Iba genéza vzniku oboch produkcií je akoby obrátená. Zjednodušene, a teda aj trochu nepresne povedané – kým predstavenie Divadla Z dvora je divadlo s použitím folklórnej inšpirácie a niektorých prvkov ľudového divadla, súbor z Lazian v inscenácii Ako sme prasa zabili folklór skôr prezentuje s použitím divadla a inšpirácie ním.

Súbor, ktorý ma viac skúseností s produkciami zobrazujúcimi udalosti obradového cyklu sa tentoraz zachoval úplne profánne a zameral sa na zvyky, obyčaje, piesne spojené s takou udalosťou na dedine ako je zabíjačka. K tomu nepotrebovali literárny text, ako autor je podpísaný kolektív folklórnej skupiny, pod réžiou je podpísaná skúsená A. Bolfíková. Berie sa akosi samo-sebou, že títo vyspelí folkloristi/divadelníci dobre zvládajú spev, tanec, jednoduchý štylizovaný pohyb i náročné choreografie, že sú oblečení v autentických krojoch zo svojho regiónu. Prekvapili však mierou schopnosti divadelnej imaginácie, predovšetkým scénografickej. Na tú im stačia obyčajné tmavé ženské vlniaky, z ktorých vyskladajú podľa potreby oponu alebo kulisy ak treba z celku, opäť otvoreného, priestoru vytvoriť časť, zmenšiť ho, zmeniť optiku pohľadu z celku na detail. Divadelne priam pôvabná je epizóda, keď ženy držiace v rukách rekvizitu (časť okenného krídla) mužovi ako keby pripomenú, že už by sa mal pobrať domov k svojej žene. A keď sa potom pohnú vpred, on vo svojej otrundženosti nadobudne dojem, že to nie on sa vracia domov, ale jeho vlastný dom sa pohol oproti nemu, aby ho vyduril z krčmy. Súbor z Lazian preukázal, že je schopný zvládnuť aj oveľa náročnejšie divadelné projekty.

O slovenskom zemianstve sa napísalo veľa literatúry. Herci zo súboru Mados z Liptovského Mikuláša sa však rozhodli napísať vlastnú hru Zemianske prekáračky. Ide o dobrú ostrú satiru, na ktorú treba maťv našich pomeroch nie veľmi rozšírenú, či dokonca napríklad divadlom pestovanú schopnosť sebairónie. Liptovskí herci hrajú postavy, nie seba v postavách, „neprezliekajú” si ich, okrem malých výnimiek hrajú iba jednu, tú svoju. Na jej charakterizáciu využívajú klasické prostriedky realistického divadla – štylizovanú reč, funkčný, aj napríklad od „kulašu” zababraný kostým, hru s rekvizitou, dobrý spev. Škoda len, že v predstavení na prehliadke celkom rezignovali na scénografiu.

Široký vejár žánrov a foriem na prehliadke dopĺňal Ľ. Scherhaufer z Bratislavy. Pokúsil sa cez svoje „divadlo jedného herca” vzbudiť záujem o poéziu, čo nie je v dnešnej dobe úloha vonkoncom ľahká. Zaujal výberom básnikov, najmä Valentína Beniaka, rodáka z Chynorian na hornej Nitre, osobnostne vyzretou interpretáciou i použitím prostriedkov, ktorými chcel aktivizovať diváka v hľadisku.

Festival seniorského a ľudového divadla S. Chrena je životaschopný konštrukt. Kiež pretrvá a dožije sa svojich 9.narodenín, hoc aj pod klobúkom s inými kosierkami (viď. myjavská ľudová Vysoko som vyskočil, odpadlymie kosierky…). 

 


Súvisiace podujatie - Festival Stanislava Chrena 2021

Pozývame vás na "živé" divadlo do Kanianky. Uvidíte predstavenia Divadla z dvora, Sielnice z Lazian, Mados z Liptovského Mikuláša a one man show Romana Pomajba.
... viac >>


 

RKC na Facebooku a Instagrame

Facebook RKCInstagram RKC

Online podujatia na YouTube

YouTube kanál RKC v Prievidzi

Pozrite si záznam z výstavy Emília Jakubisová: Tesná brána

Tootoot.fm

Whiskyho cestovateľské kino: Srí Lanka

Možnosť zakúpenia vstupenky cez Tootoot

Pripravujeme

05.11.2021 - 06.11.2021 Divertimento Musicale 2021 03.11.2021 - 03.12.2021 Výstava keramiky 30.10.2021 Dni seniorov: Ovocinársky kompas 28.10.2021 Mjartanovo Sebedražie: Medzi láskou a autoritou

viac>>

INFO MAILOM

Registrujte sa pre bezplatný odber noviniek z diania v centre.